V marci sme sa vybrali do málo známeho, no o to atraktívnejšieho talianskeho regiónu Friuli, neďaleko severovýchodnej hranice so Slovinskom. Pre tých, ktorí si chcú užiť poriadnu bajkovačku v Taliansku, ale nechcú šoférovať osem+ hodín z Bratislavy ako do Livigna alebo Lago di Garda, či dokonca dvanásť do Finale Ligure, je Natisone Bike Arena skutočným pokladom, najmä na jar a jeseň, keď je vo vyšších polohách ešte všade sneh.

Cesta do našej bajkovej destinácie San Pietro Al Natisone, resp. do vedľajšej dedinky Clastra, sa začala vo štvrtok ráno v Martine s prvou polovicou posádky a zvyšok sa pridal do dodávky v Trnave.

Cesta po diaľnici prebehla v pohode a zhruba o siedmej večer sme už v miestnej reštaurácií tlačili najznámejšiu Taliansku pochúťku a to pizzu. Následne sme sa presunuli k ubytku a keďže je táto časť krajiny naozaj z väčšej časti nedotknutá turizmom, sme sa ani nedivili keď majiteľka nášho domčeka nevedela po anglicky ani zaťať.

After a while, we found out with the help of hands and feet and broken English where the keys were hidden and could finally check in. Despite the fact that the rest of the conversation with the owner was limited to “si” or “no”, we managed it with a smile and it was clear that they value the guests here very much.

V Traildeere si dávame záležať na výbere ubytka - hlavné je aby bolo blízko diania čo do jazdenia, nech je kde sa dobre vyspať a kopec miesta na bajky a výstroj. Telku a ine konvečné technologické zázraky však zvyčajne čakať netreba. Ako sa na Taliansko ale patrí bola kuchyňa vybavená kávovarom aj koťogom, čo sme samozrejme ocenili o to viac.

V piatok ráno po zaslúženom spánku nás uvítalo slniečko a buchli sme na úvod výborné raňajky. Kúsok pod ubytkom nás následne čakal Paolo, človek čo riadi projekt Natisone Bike Arena a spoločne so svojím tímom dobrovoľníkov tu budujú a udržiavajú traily. Taktiež podporujú mladé talenty v rôznych bajkových disciplínach v rámci svojho pretekárskeho teamu. Paolo a jeho synovia okrem toho tiež zaskakujú ako vodiči a sprievodcovia keď treba posprevádzať skupinku ako tu našu.

Spolu Michellem, jedným z jeho synov, ktorý kedysi závodil aj za taliansky národný team nielen v Endure nás dodávkou berú do časti San Leonardo kde začíname objavovať Natisone Bike Arena. Natisone je veľmi pekná rieka, ktorá preteká cez túto oblasť a svojou modrou farbou veľmi pripomína slovinský Bovec a jeho krásne azurové rieky. Keďže predošlé dni tu výdatne popršalo trocha sme zmenili naše jazdecké plány a highlight nášho výletu - 12 kilometrový zjazd z hory Matajur s 1300 výškovými metrami dolu sme radšej odložili až na piatok.

Domáci usúdili, že deň navyše na preschnutie povedie k zábavnejšiemu a hlavne bezpečnejšiemu pojazdu, tak sme si samozrejme dali poradiť. San Leonardo ponúka hneď niekoľko dobrých trailov a po asi 10 minútovej jazde autom sme sa boli na mieste.

Ešte poznámka pod čiarou, v čom je Natisone taktiež výnimočné je fakt, že skoro všetky traily sa dajú “shuttleovať” teda vyviesť sa dodávkou buď priamo alebo kúsok od začiatku trailu a teda šľapať do pedálov je potrebné len minimálne.

Jazdenie v San Leonardo začína hneď vedľa parkoviska pri reštaurácii Locanda Al Trivio blízko pri kopci Spig podľa ktorého je pomenovaný aj jeden z trailov. Okrem Spiku tu máme traily Trivio a Bunker, ktorého extrémne odklonená časť sa dá obísť po traily Baita.

Najťažší trail Bunker, ako aj Trivio so Spikom boli po utorňajších dažďoch relatívne mokré. Prejavilo sa to hlavne na našich kolesách, ktoré si nabalené blatom šli po koreňoch a kameňoch svoju stopu, ale aj napriek tomu sme boli všetci maximálne spokojní. Traily sú posadené v údolí a či sme tu boli na jeseň, v zime či na jar je treba počítať, že to tu úplne suché nebude.

Okrem týchto prvých trailov sme kúsok ďalej vyskúšali aj trail Pikon, ktorý bol síce zaujímavý, no prvé tri boli pre nás zábavnejšie.

Locals here really only make a minimum of changes to the trails in order to preserve their natural character and have as few disputes as possible with hunters, who, like in Slovakia, have great reservations about anyone else in their forest.

Domáci tu na trailoch naozaj robia len minimum zmien, aby zachovali ich prírodný charakter a mali čo najmenej sporov s poľovníkmi, ktorí podobne ako u nás majú veľké výhrady voči komukoľvek inému v lese.

Po Clastre nás Paolo zobral na obed do miestnej trattorie s domácou "cucinou" v malej dedinke, kde vedia po anglicky asi tak ako my po ugro-fínsky. Nato s nami bol ale Paolo a treba povedať, že domáca kuchyňa a taký lokálny smažáčik nazvaný Frico, čo je jedno z najoblúbenejších regionálnych jedál naozaj stojí zato. Pasta je tu ako všade v okolí home made, takže sme sa oblizovali až za ušami.

Poobede sme prešli na ďalšiu lokalitu a to na Machette traily priamo nad San Pietrom resp. Vernassom hneď vedľa. Toto sú hlavné traily, kde Paolo spolu so svojim združením trávia asi najviac času a je to naozaj cítiť. Traily tu idú buď smerom na Torreano na druhej strane hory, alebo na Vernasso/San Pietro. Obe strany sú super, no od Torreana je o čosi zdĺhavejší vývoz, keďže cesta vedia trocha naokolo. Tým, že sme toho však už pojazdili na prvý deň celkom dosť rozhodli sme sa, že nám sedieť o pár minút viac v aute nevadí a radi si medzi jazdami trochu oddýchneme.

Machette traily sa síce shuttlujú no treba povedať, že na tzv. trailhead, teda začiatok trailu si treba asi do 10 minút od parkoviska na Pulleri ešte trocha pošlapať. Nie je to nič hrozné a sklon je malý, no keď už máte čo to v nohách vie vám to dať zabrať.

Smerom na Torreano sme vyskúšali rad za radom všetky traily, ktoré najprv začínajú Cobrou. Ide o rýchly širší trail, ktorý je posiaty skalkami a funguje ako spojka k ostatným trailom. Končí sa na zvážnici, ktorá sa keď nemáte shuttle používa aj ako výšlapový trail. Odtiaľ už je na vás či sa vydáte na stranu Vernassa, po rovnomennom Vernasso Easy DH traily, alebo pokračujete na Radici či Falco trail.

Keď idete po zvážnici kúsok ďalej dostanete sa k veľmi peknej lúčke, ktorá pokračuje úzučkým chodníčkom až na trail Falco. Keď sme tu boli prvý krát bol ešte značený ako modrý, no tiež sa nám vtedy zdalo, že napriek tomu, že vlastne ide o rýchly flow trail, už má oveľa bližšie k červenému a miestami až k čiernemu trailu, ako k ľahšiemu modrému. Je to jeden z tých trailov, ktorý aj napriek tomu, že nemá kopec či už prírodných alebo umelých prvkov, je vďaka svojej rýchlosti, úzkemu charakteru a kľukatosti veľmi zábavný. Na konci je ešte niekoľko dropov, skokov a klopiek, ktoré sú jednými z veľmi mála umelých prekážok, ktoré v oblasti môžete nájsť.

Posledná slovenská skupina čo tu bola pred nami si tento trail dokonca naposledy dala tri krát. 

My sme sa však rozhodli, že pôjdeme radšej ešte okúsiť čiernu dvojicu Radici a Rock Garden, ktoré sú už citeľne o stupeň ťažšie. Rock Garden je veru verný svojmu menu, keďže naozaj ide o jeden veľký chodník posiaty skalami od začiatku do konca. S poriadne vyzbíjačkovanými rukami a s vycereným úsmevom odchádzame po jazde späť na ubytko v Clastre.

Traily sú veľmi podobné tým našim, no s viac skalami a koreňmi. Také 110 percentné enduro, takže naozaj niečo pre milovníkov bajkovej divočiny. Všetko prírodné trate s veľmi málo “umelými” prvkami, presne tak ako to máme radi.

Veľmi zábavné a nie tak náročné boli Cobra s Falcom, pri ktorých ide skôr o rýchlejšie a plynulejšie traily. Napriek tomu, že technické a skalnaté trate Clastra a Rock Garden sú čierne si ich obľúbili aj naši chalani na pevňákoch, teda bajkoch bez zadného odpruženia, aj keď ako zhodnotil náš fotograf Martin Remenár, vďaka ktorému máme tieto krásne fotky po jazde “nevedel držať už ani tanier v rukách”. Deň sme zakončili večerou v reštaurácii s luxusnou kuchyňou priamo pri ubytku v Clastre, takže sme si nemohli viac priať.

Sobota sa rozbehla svižne, keď sme hneď po ranajkách nabehli na náš skoro “domáci” trail Clastra a na jeho konci nás už čakal náš sprievodný team pre tento deň. Tentokrát ho tvoril Michelle a mladý Davide, miestna enduro superhviezda. V pláne sme mali doslova “vrchol” nášho výletu a to zdolanie kopca Matajur, ktorý leží vo výške 1645 mnm. a s neho slávnym 12 kilometrovým Matadown trailom.

Dodávkou sme sa teda vyviezli až na chatu Riffugio Pelizzo vo výške 1340 mnm kde si môžete dať výbornú taliansku kávu predtým ako po vlastných popri bajku vyrazíte strmo hore ešte asi 30 minút až na vrchol.

Peckové výhľady na údolie Friulia Venezia Giulia a na druhej strane na Julské Alpy v Slovinsku prinútia aj toho najdrsnejšieho bajkera vytiahnuť mobil z vačku a zväčšniť či už seba alebo svoj bajk s touto kulisou. Po asi tisíc fotkách a preletom nášho drónu sme konečne pripravení na jazdu dolu. Chodník 749 je hlavne známy pod názvom Matadown, čo je v podstate koncept francúzskeho Avalanche v talianskom podaní, kde naraz štartuje niekoľko stoviek jazdcov a vyhráva ten čo bude prvý dolu.

A ako sme zistili kuriozity nemáme len na Slovensku a takou peknou talianskou je, že si na názov Matadown niekto vybavil copyright a teda preteky už budú do budúcnosti známe ako 749 podľa čísla turistického chodníka, napriek tomu že názov Matadown sa používana už asi 8 rokov.

Ale späť k jazdeniu. V prípade 749 de o turistický chodník, ktorý je však skoro ako všade v Taliansku zdieľaný pre turistov, cyklistov ako aj kone, takže sa na ňom dá legálne jazdiť, samozrejme však so vzájomným rešpektom všetkých účastníkov. Tu by sa naši zákonodarci mohli čo to priučiť, keďže u nás je väčšina zaujímavého územia pre horských cyklistov ako napr. v Malej a Veľkej Fatre či nebodaj v Tatrách zakázaná.

Vrch začína na ešte stále zasneženej severnej strane kopca. Niektorí sme si to naplno užívali, a iní bojovali aby to vôbec na bajku ustáli. Kombinácia vymletého rigolu, snehu a skál preverí schopnosti aj toho najlepšieho ridera a len málokomu ostanú nohy na pedáloch v úvodnom úseku, kde je viacero šmykľavých rock gardenov a aj nejaký ten switchback.

Trail pokračuje kúsok nižšie po kamennom podklade na štýl starých obchodným ciest popri hospodárskych domčekoch a následne sa vinie otvorenými lúkami s nádhernými výhľadmi do ďaleka.

Ešte pár veľmi prekérnych úzkych úsekov zarezaných do kopca a už prichádza vjazd do lesa s ozajstnou zábavou. Sem tam si tu síce treba aj šlapnúť do pedálov a vyjsť na protikopec, no na zábave to neuberá, len troška potrápi nohy.

Všetko má prírodný charakter a je to v podstate od začiatku do konca turisťák. Niekde v trištvrtine je asi kilometer ideálny pre nadšencov trialu v kombinácií s ebajkom, a do toho s relatívne strmým zrázom, no na štastie s bezpečnostnými sieťami. Pred koncom trailu sa môžete rozhodnúť dokončiť Matadown, alebo prejsť na Sorzys Pigline, čo je jediná časť s umelými prekážkami a po čisto prírodnom a značne kamennom teréne je zrazu flowová časť s viacerými skokmi, dropmi a klopenkami veľmi vítaná. Končí sa pri krásnom kostole na lúke, vedľa ktorého je postavený drevený kicker, či nakopávač na záver.

Everything has a natural character and it is basically a tourist trail from start to finish. Somewhere around three quarters before the finish there’s a section bike trial enthusiasts in combination with ebike, and with a relatively exposed slope, but luckily with safety nets. Before the end of the trail, you can decide to finish the Matadown, or switch to the Sorzys Pigline, which is the only part with artificial obstacles, and after a purely natural and largely rocky terrain, a flow part with several jumps, drops and berms is suddenly very welcome. It ends at a beautiful church in the meadow, next to which a wooden kicker is built for those who still want more.

Na úplnom konci nás opäť čaká výborná miestna kuchyňa v Osterii Cascina, ktorá je vychýrená svojimi steakmi a mäsom… My sme si však paradoxne dali všetci cestoviny a gnocchi, ktoré síce neboli až tak bohaté na proteín, no chuťovo sme sa ich nevedeli dojesť. Najväčším potešením bolo však pivo. Za mňa to bolo snáď to najlepšie zo všetkých talianskych reštaurácií v ktorých som kedy bol. Takže pri návšteve určite nevynechať.

Po obede sme sa znova presunuli na traily nad San Pietrom, no tentokrát už sme nešli na stranu Torreana ako deň predtým, no šli sme pozrieť traily Machette 3.0 s jeho viacerými odbočkami a následne Vernasso Easy DH, ku ktorému sa prechádza cez Cobru. Veľmi zábavné červené vecičky aj keď s pár mierne kamenistými časťami, tak ako všade tu v oblasti.

Cestou domov sme s Michellem dohodli zastávku v miestnom pivovare Giulia s moc dobrým lokálnym pivečkom. Zopár fliaš v sebe a niekoľko kusov na domov pre rodinu a hybaj do sprchy, keďže nás čakala rezervačka v pizzerii doporučenej Michellem.

Môžem potvrdiť zase raz talianska kuchyňa nesklamala - pizzeria Al Cavalino v lokálnom hlavnom meste Cividale del Friulli treba určite skúsiť. Viacerí z našej posádky sa však aj napriek výbornému jedlu celkom zničení z dvoch dní zbíjania už v reštike pýtajú kedy sa ide späť na ubytko, aby si mohli oddýchnuť.

Večer nás čakali ešte štelovačky na bicykloch, výmena brzdových platničiek či oprava roztrhnutého plášťa (doktor Juraj to zašil, ako na sále vo fakultnej v Martine), duša išla do koša keďže terén ti dá pocítiť, že bajk bude aj ďalší deň treba mať v top stave.

Nedeľa ráno opäť v znamení Clastra trail na úvod, ktorá sa chalanom páči zo dňa na deň viac a viac. Čaká nás asi 40 minútový presun do neďalekej oblasti Bernadia Trail Area nad mestečkom Nimis. Náš posledný deň s nami ide miestny borec Fabio spoločne s lokálnymi trailbuildermi. Po ceste nám ukazujú a vysvetľujú ako čo vznikalo, koľko sa tu už jazdí, a že vlastne už dve sezóny po sebe jazdia celoročne, lebo zimy su suché a bez snehu, čo im hlavne Martinská časť posádky tichúčko zavidí.

Traily v Bernadii sú obdobou Natisone Bike Areny, no navyše tu všade kvitne krokus šafran a každý trail je teda zaliaty do fialových farieb.

Všetky trate sú zdieľané s turistami a trailbuilderi ich len upravujú tak, aby boli nerušili peších. Sem tam, ale schovajú do trailu nejaký ten prírodný skok v podobe premiestneného kameňa z jedného miesta na druhé. Oproti Natisone sú tu trate o čosi šlapavejšie a teda treba sem tam aj čo to dupnúť do pedálov.

Zároveň je tu niekoľko pekných výhľadov, ktoré síce nie sú ako z Matajuru, ale spríjemnia celé jazdenie o pár percent. Stihli sme len pár trailov, lebo poobede už nás čakal návrat domov. Najlepšie traily za nás boli určite Zaiama a Tirfor, ale stihli sme aj Forte Alto a Forte Basso so začiatkom od starej základne z čias 1. Sv. Vojny ako aj trail Vigant. Určite sa sem ale treba nabudúce vrátiť na celý deň.

Celkovo treba povedať, že Bike Arena Natisone je ideálna oblasť na jesenné a jarné jazdenie pre tých čo si vychutnávajú prírodné jazdenie. Obtiažnosťou sú niekde v priemere asi niekde pre stredne pokročilých na úrovni červenej, hlavne kvôli kameňom a skalám, aj keď je treba povedať, že to má ďaleko od tuho skalnatých trailov ako na Lago Di Garda a skôr to charakterom pripomína Finale Ligure. S možnosťou vývozov dodávkou je to ideálne miesto pre tých čo neradi šlapú do kopca, keď je väčšina lanoviek ešte/už pozatváraných, alebo si viem predstaviť, že sa tu človek vyblázni aj na ebajku, keďže sa traily dajú relatívne jednoducho točiť. Za mňa a celú skupinu hodnotenie 10/10 a určite sa sem čoskoro vrátime.