Trip Report - Slnko, more a skvelé traily... Kočevje, Rabac & Grožnjan

Tak čakali sme všeličo, ale tento trip naozaj výrazne prekonal očakávania, aj keď bolo aj zopár nie úplne príjemných prekvapení. Prvú noc sme sa všetci stretli v Kočevje v Gostišče Tri Zvezdy, reštike a penzióne v jednom, kde sme výlet začali lokálnym pivkom Grim Reaper z populárneho Slovinského pivovaru Reservoir Dogs . Síce sme vedeli, že je tu kopec medveďov, no netušili sme, že až toľko, že niekoľko jedál na jedálníčku bolo práve z medveďa. Aj keď teda nie sme zástancami strielania zvierat, táto zvláštnosť sa pre niektorých z nás nedala odignorovať a skúsili sme pršút z medveďa... Po pravde chutil nerozoznateľne od akéhokoľvek iného pršútu z diviny, možno s tým rozdielom, že ten medvedí sedel v bruchu ďaleko dlhšie a ťažšie. Ďaľšou zvláštnosťou sú tu mega veľké pizze s asi tak 3-5cm krajom a obrovským množstvom toppingov... A napr. aj ich kombinácia pizze a maďarského guláša z diviny. Po pár pohároch vína a piva sme sa pobrali po viac ako 5 hodinovej ceste konečne do postele.

Kočevje

Náš prvý jazdecký deň sme naštartovali v neďalekom Bike Centre Kočevje, ktoré funguje na vývozoch dodávkami. Keďže boli sviatky aj v Slovinsku, neboli sme prví a spoločnosť na parkingu nám už robilo niekoľko slovincov a nemcov. Kočevje s jeho mega veľkými skokmi na spodu, za ktoré by sa ani Redbull Hardline nemusel hanbiť vyzerá naozaj impozantne, aj keď je jasné, že toto skáču iba veľmi výberaní blázni a teda väčšinu času sa to najskôr nejazdí. S každou pribúdajúcou minútou sa parkovisko plnilo a začali sme sa obávať, či to tu ten jeden shuttle, čo sme videli zvládne. Neskôr sa teda ukázalo, že obavy bolo oprávnené, ale o tom potom. Na úvod nás viezol Tomo, ktorý je jeden z dvoch ľudí, ktorí tu už veľmi dávno začali stavať prvé traily a dnes sa o ne ďalej stará a keď sám nebajkuje, tak vyváža ľudí shuttle-om.

Ako obvykle v bike parkoch a dobre značených trailcentrách som guideoval ja, aj keď to bol aj pre mňa prvý krát v Kočevje. Tomo nám odporučil sa ohriať na ľahších trailoch, konkrétne je ich tu dokopy 6, no podobne ako v Szczyrku sú to viac menej len 3 od hora dole, a každý je vyššej obtiažnosti ako ten predtým. Síce tu nepršalo už týždeň, no dostali sme varovanie, že sa môže šmýkať. Začali sme teda trailom Dračie Hniezdo, alebo Dragon’s nest, alebo V zmajevem gnezdu po Slovinsky a pokračovali ďalej Veronika Flow. Ide o rýchle a relatívne ľahké traily, ktoré napriek tomu, že patria pod modrú a zelenú sú prekvapivo zábavné a ako to povedali chalani zo skupiny "vôbec by im nevadilo ich jazdiť celý deň", čo sa nakoniec aj stalo, ale k tomu viac nižšie.

The Dragon’s Nest je rýchly flow trail, občas má nejaké kamene či lávku, no gro je naozaj hľadký povrch, dobre shapenuté klopenky, aj keď v niektorých bolo trocha vody a čistá zábava z jazdy. Jediný problém, ktorý sme tu mali boli rovné dlhé transféry niekde v strede trailu, v podstate šlo o zvážnicoidnú trať, ktorá vás o 200-300m dopravila k pokračovaniu trailu. Problém s ňou bol ten, že bola dlhá nudná, relatívne hrbolatá a k tomu rýchla, takže človek došiel k pokračovaniu relatívne vytrasený. Veronika Flow je charakterom úplne to isté, možno miestami trocha rýchlejšie a hlavne je tu niekoľko malých skokov, ktoré pridajú na zábave. V spodnej časti Veroniky, sa potom trail rozdeľuje na 3 rôzne traily, čo tomu celému dodáva trochu väčšiu rozmanitosť a človek nemusí dokola jazdiť len jeden trail. Veronika pokračuje klopkami a v spodnej časti si človek môže vybrať jednu z dvoch jump lajn s table topmi, jedna menšia tak akurát pre mňa a druhá väčšia už pre skúsenejších skokanov. Druhé dva po VeronikaSpet Doma a Pod zajlo. Ten prvý bol zábavnejší, v spodnej časti má trojicu skokov (resp. 1 malý drop vľavo a potom väčší a ešte väčší gap, na ktoré si aj naši skokani dali radšej zájsť chuť). Potom sa ešte dolu napája na asi 3/4 metrový drevený drop, ktorý je veľmi dobré postavený a dali sme si ho pekne všetci v skupine. Tretí trail z Veronika je Pod zajlo - ide o prírodný relatívne stršmí a viac menej rovný trail, ktorý sa nám až tak nepáčil, lebo nebol ničím veľmi nezvyčajný, trocha sa na ňom šmýkalo a mal len necelých 400 metrov.

Následne po prvom návrate na základňu došlo k menšiemu failu a to, že dvaja z nás sa ešte zmestili do dodávky a zvyšok zostal spolu s množiacimi ľuďmi stáť a čakať na druhého a tretieho šoféra, ktorí mali prísť podľa slov personálu každú chvíľu... Z toho sa nakoniec vyklulo 40 minút státia, čo nás veľmi nepotešilo. Následne však prišli nie 2 ale 3 ďalší šoféri, takže až na tento trocha nezvládnutý nástup ľudí, to už potom šlo hľadko. Po siahodlhom čakaní sme sa konečne po cca. 20 minútovom vývoze dostali znova na začiatok trailov a tento krát vybrali Angry Bee alebo Jezna Čebela a chceli ďalej pokračovať Kanal trailom, ale... už v prvej polke trailu nás Angry Bee vypoklonkovala späť na ľahšie traily, keďže sa vďaka vlhku extrémne šmýkalo a po niekoľkých pádoch do lístia, a viac ako niekoľkých nadávkach sme sa zase vrátili na ľahké traily a tie spolu so Skill Parkom točili až do poobedia.

Avšak treba povedať, že Angry Bee bol naozaj super pekný trail, hneď z cesty začína takým dreveným padáčikom, kde nám už Tomo povedal, že ak sa vám toto nepozdáva, tak zvyšok trailu už ani nechoďte. Nám sa však veľmi pozdával tento vstup do diania, ako aj jeho pokračovanie, relatívne strmší terén, všade skalky popreplatané so stromami a napr. jeden väčší zjazdík zo skaly. Problém je, že kamene sú tu extrémne klzké, keď sú vlhké, takže sme to radšej s dvoma dňami jazdenia pred nami presunuli na nabudúcu návštevu.

Z Angry Bee sa nám podarilo ešte napojiť na Fridrihštajner’ca trail, čo je ešte jeden zelený trail, takže ich tu je predsalen o jeden navyše. Tento nám však až tak nešmakoval a po pravde sme si vtedy ani neuvedomili, že to nie je jeden z tých čo sme šli predtým, a až na konci keď sme uzátvarali jazdenie sme ho boli vyskúšať a zistili, že šlo o ten istý trail.

Bolo nám dosť ľúto, že to tu celé bolo klzké jak na ľade, hlavne kvôli čiernym trailom Livodska a Squamish, na ktoré sme sa tešili, no aspoň máme dôvod sa vrátiť nabudúce. V závere treba povedať, že Kočevje je super miesto a je široko ďaleko jediné, kde sa shuttluje a traily sú dobre udržiavané na úrovni dobrého bike parku. Ak je mokro však odporúčame ísť skúšať prírodné traily, len ak máte veľmi dobré najazdené podobné podmienky, alebo ak si chcete od bajku dať na dlhší čas pokoj a len hladáte cestu ako sa k tomu čo najrýchlejšie dopracovať. Možno ešte zopár drobností, ktoré by bolo treba vylepšiť - mimo tých prestojov so shuttle-om má Kočevje snáď najhorší systém predaja a kontroly jázd aký sme videli, čo spomalovalo prevádzku ako pre vodičov, tak aj pre jazdcov. Kontrolovať každému jazdcovi lístok a pri každom vývoze hore mu dávať čiarku je jednoducho nezmysel... Radšej predávať celodenný, doobedný a poobedný lístok v iných farbách alebo niečo podobné a život by bol lahší pre všetkých. Inak ešte jedna poznámka mimo, najprv sme sa dosť divili, prečo celodenný lístok stojí €40 a je v ňom len vstup v hodnote €8 a iba 5 jázd hore, no je treba povedať, že vzhľadom nato, že jeden vývoz trvá niečo cez 20 minút a traily sú od vrchu dolu naozaj dlhé, tak väčšine ľudí tých 5 jázd asi bude stačiť. Ak by sme nemali pred sebou ďalšie dva dni jazdenia a ešte cez 2 hodiny v aute do Rabacu asi by sme 1-2 jazdy ešte dokúpili.

P.S. Ak sa chceš vyhnúť pletkám s lokálmi, treba sa zaradiť vedľa zábradlia vľavo, keďže ľudí sa sem vie narhnúť veľa a keď už sa raz auto objaví, ide to ako teplé rožky. Preto je lepšie stáť jasne v rade, nie ako my rozložiť sa pod stromy a dúfať, že vás všetci všimnú. No a posledná vec, ktorá vieme, že je v riešení je označenie trailov, ktoré ešte mierne pokuľháva, ale už je na dobrej ceste.

Rabac

Podvečer sme sa nasáčkovali do našich aút a vydali sa ešte dokončiť druhú nohu našej cesty do Rabaca niečo cez 2 hodiny jazdy od Kočevje. Ako sa patrí, tak sme prvú noc v Chorvátsku začali v dobrej rodinnej reštaurácií Tomažiči, s výborným jedlom, vínkom a pivom. Následne sa samozrejme do noci pokračovalo na ubytku. A keďže traily v Rabaci vyzerali z diaľký byť relatívne ľahké si niektorí z nás povedali, že troška zvýšia obtiažnosť úmerným množstvom vínka na noc. Ráno sme si krajšie ani nemohli želať, keďže nás zobudila krásna modrá obloha a slniečko s nejakými 15 stupňami hned po zobudení. Mne sa ešte podarilo dať nejaký stretching a meditáciu na slnku pri bazéne, predtým ako sme si dali spoločné raňajky. O necelú hodinu nato sme sa už valili smerom do Rabaca, kde nás už čakal náš guide na najbližšie dva dni Sebastijan spolu s Nikolom a ich parádnou zelenou VW T5. Tento krát sme väčšina vymenili full face prilby za endurká, že veď ide o ľahké traily a vyrazili na náš prvý vývoz nad Rabac. Ten tu trvá tiež okolo 20 minút podobne ako v Kočevje a aj následne v Grožnjane. Sebastijan povedal, že podľa rýchlosti skupiny je možné dať tak 3-7 jázd maximálne, takže my sme to mierili niekam do stredu. Pred odjazdom sme ešte na jeho upozornenie natlakovali kolesá, aby sme predišli defektom, čo sa nakoniec nejakým zázrakom podarilo.

Ako sa patrí sme ako prvú úlohu dostali vyšlapať na vrchol Standar nad Rabacom, z ktorého ide rovnomenný trai Standar To Sea. Ten nám jasne naznačil druh jazdenia, aký môžeme v Rabaci očakávať. V skratke je Rabac snaď najkamenistejšia oblasť akú som kedy jazdil, a to teda hlavne v zmysle toho, že kameňov či už voľných, skoro voľných a tých ešte zasadených v zemi je tu naozaj nekonečno. A nie je to ani jednotná skala, ako to býva napríklad v Alpách, ide fakt o jednotlíve kúsky v rôznom štádiu voľnosti. Do toho sú mega ostré, takže je až zázrak, že nikto nedostal defekt a prežili sme to všetci bez zranenia. Espresso trail, ktorým sme pokračovali je síce značený ako modrý, no práve vďaka kameňom a dažďom tak rozdrncaný, že ho v kľude môžeme označiť za červený, aj keď je pravda, že tu okrem tých kameňov nenájdete ani veľký sklon, ani ťažké pasáže. Je to jednoducho modrý trail plný kameňov.

Rabac má však reálne len 2 traily od hora dole, ak nepočítame vrch Standar To Sea, ktorý ale okrem výhľadu naokolo veľmi nemá zmysel ísť.

Teda sú tu hlavne Espresso a Babe Watch, aj keď sú tu dva ďalšie traily, ktoré sa potom napájajú na Espresso, konkrétne ide o Highlander a Scorpion. Kedysi tu bol aj Devil’s Creek , no vďaka nezhodám medzi majiteľmi pozemkov a bike centra bol na trvalo uzavretý, čo je naozaj škoda. Treba povedať, že tu údržbu na trailoch veľmi necítiť, ale s týmto enormným množstvom kameňov je fakt ťažko povedať, či to tam niekto chodí čistiť alebo upravovať. Šušká sa, že trail centrum žije z predaja plášťov a duší, keďže kamene sú tu tak ostré, že do servisu chodia ľudia len opravovať defekty. Ale späť k trailom - Espresso trail je taký ten trail, kvôli ktorému by ste mame list úplne domov nepísali, avšak má niekoľko dobrých faktorov - v prvom rade podobne ako ostatné traily, má kopec krásnych výhľadov na more a na ostrovy Cres, Lošinj či Unije, ktoré boli obklopené hlmou čo je celkom unikát sám o sebe. Druhá vec je, že je relatívne ľahší a menej strmý ako Babe Watch, takže dobre pripraví na ďalšie jazdenie. No a nakoniec je dobrý aj v tom, že podobne ako aj krátka jump line a záver Babe Watch trailu, sú spodné časti v lese. Kamene tu nahrádza hlina a relatívne dobrý flow, takže v lese sú všetky traily zábavné, čo by mohlo slúžiť ako nejaké bajkerské heslo, keďže to tak nejako sedí :) Espresso končí priamo v trail centre, takže sme sa rovno nasáčkovali do dodáky, ktorá už má čo to za sebou, ale stále spoľahlivo funguje. Zvláštnosťou tohto auta je, že chalani vám dajú fixku, aby ste sa podpísali na strechu z vnútra, čo sa teda nejako podarilo aj nám, aj keď kreslenie úplne nie je mojou doménou.

Ako druhý trail sme sa vydali na Babe Watch, ktorý už je relatívne zábavnejší, a to vďaka tomu, že je strmší a ťažší. Je tu napríklad jeden menší rock garden, ktorý na prvý krát vyzerá relatívne zložito, no stačí tu udržať rýchlosť, príliš v ňom nevymýšlať a je to bez problémov. Je tu viacero takých prírodných schodíkov či mini dropov, a hlavne ako aj pri predošlom traily krásne výhľady za každou zákrutou. Jedno špecifikum zákrut tu je, že v nich sú nahádzané kameňmi veľkosti päste a tým každú točku robia ešte o čosi zložitejšiu. Na čo sme prišli je, že treba úplne ignorovať kamene a pozerať možno ešte o čosi ďalej na trail ako zvyčajne a problém s kameňmi zmizne. Potom vás zopár krát zvrtne, keď vám niečo ustrelí z pod kolesa a zase musíte prekonať túto pomyselnú bariéru a zrak navrátiť vpred. Druhá vec je, že na týchto trailoch treba rýchlosť, ak ju nemáte, tak sa budete trmácať a celé to skôr má nádych utrpenia ako dobrého jazdenia. Keď však pustíte brzdy, trail sa podstatne vyrovná a jazda je hned príjemnejšia.

Spodná časť podobne ako pri Espresso, je ešte zábavnejšia medzi stromami, o čosi rýchlejšia a mierne technickejšia. Odtiaľ musíte trocha pošlapať, keďže Babe Watch končí o čosi ďalej od trail centra. Následne sme boli pozrieť aj Jump lajnu, ktorá má relatívne peknú výšľapku, až nato, že keď si to už raz pustíte dolu trailom skončí sa tak rýchlo, že sa nenazdáte - s troma skočkami a pár klopkami sme si povedali, že to úplne nestojí za zopakovanie. Avšak výšlapka hore ide okolo krčmy, ktorá bola ako jedna z mála otvorená, tak ak by ste potrebovali osviežiť Ožujskom, tak ho tu nájdete.

Ako posledný trail na odskúšanie sme si dali Highlander, ktorý je hneď vedľa trailu Scorpion, ktorý však podľa Sebastijana nie je ničím zaujímavý a preto sme ho nešli. Highlander je pekný trail, aj keď relatívne kratší, jeho väčší sklon a z toho plynúca rýchlosť je príjemným spestrením jazdenia, nie je tu tak veľa kameňov a je tu niekoľko technických prvkov, pre ktoré by sme trail v budúcnosti ešte zopakovali. Avšak po jeho zdolaní človek musí ešte čo to pošlapať, kým sa dostane na samotnú spodnú časť Espresso aby ste sa dostali až dolu...

Preto sme ho už nakoniec neopakovali. Na záver sme si ešte dali Babe Watch , aby sme sa mohli spokojne dostať k záverečnej časti programu a to osvieženiu sa v mori. Napriek tomu, že bol skoro november malo more niečo okolo 20 stupňov a preto sme si pekne celá skupinka aj s jednou ženskou riderkou išli na asi 10-15 minút zaplávať. Po jazdení v 25 stupňoch celý deň voda padla naozaj vhod a pripravila nás na pivko na promenáde. Trocha škoda, že Rabac funguje iba do Septembra a potom už tu pomaly človek nenájde otvorené nič, napriek tomu, že sa tu prechádzali desiatky ľudí.

Náš verdikt čo sa týka jazdenia v Rabaci je, že ak máte chuť ísť pojazdiť traily s nádhernými výhľadmi pri mori, trocha zodrať vaše plášte a užiť si nekonečné množstvo kameňov a nakoniec sa odmeniť osviežením vo vode prípadne strávením času na pláži, tak Rabac je nato ideálne miesto. Ak si však chcete len dobre zajazdiť, Rabac na to nie je ideálne miesto, na to skôr odporúčame Kočevje alebo Grožnjan (viď nižšie).

Po pivku sme sa rozľúčili so Sebastijanom a Nikolom a vyrazili na večeru do reštiky Ferali, ktorú nám nezávisle odporúčili štyria domáci, takže nastavili latku naozaj vysoko. Na úvod nás trocha vystrašilo plné parkovisko a ešte plnšia reštaurácia, no stôl sme dostali viac menej ihneď. Sebastijan nás upozorňoval, že v reštikách to možno nebude úplne príjemné, keďže mali extrémne silnú sezónu a ľudia už sú z leta celkom unavený a hlavne voči turistom to môže byť cítiť. Tak to aj bolo, časník nebol nejaký extra príjemný, no jedlo bolo zato famózne. Ak sa chcete výborne najesť a máte chuť či už na morské plody alebo pizzu tak určite odporúčame reštauráciu Ferali. Aj keď to tak nevyzeralo, dva dni jazdenia a hlavne asi drsnejšie podmienky Rabaca nám dali zabrať a hneď po návrate na naše ubytko s bazénom sa všetci po sprche spakovali do postelí a šli spať.

Grožnjan

Našou poslednou zástavkou, na ktorú sme však boli najviac zvedaví, boli enduro traily v GrožnjanPo check-oute sme v pondelok ráno opustili oblasť okolo Rabacu a vydali sa hodinku naprieč vnútrozemím Istrie smerom do Grožnjan. Je malá zato však malebná dedinka, ktorá sa stala veľmi populárnou ani nie tak vďaka SloEnduro sérií, ale skôr vďaka 128 kilometrovému Parenzana MTB trail (tu link na Trailforks). Je za ním dlhý historický príbeh, keďže ide o železničnú trať ešte z 19. storočia, ktorá bola následne Mussolinim rozobratá s cieľom previesť ju do Afriky, avšak loď aj s kolajnicami skončili na dne mora. Dnes trail spája Slovinsko, Chorvátsko a Taliansko a je veľkou atrakciou pre tých, ktorý majú radi historické mestečká, kultúru či pláže, cez ktoré Parenzana vedie. Je to ideálny trail pre XC, Gravel či Ebajkerov. Na úplnom vrchu je parking Grožnjan, kde po sezóne môžete aj zadarmo kempovať, tu sme vztýčili vlajku a znovu sa stretli so Sebastijanom a Nikolom.

Ako prvý trail sme vybrali Šaltarija, ktorý sa nám už z videí zdal byť najzábavnejší a aj náš guide prehlásil, že je to jeho najoblúbenejší v oblasti, aj keď sa nevie rozhodnúť medzi ním a Kalčini trailom. Síce je táto trať najkratšia zo všetkých, má podobne ako všetky traily tu veľmi dobrý flow. Charakteristická črta pre celú oblasť sú veľmi úzučké trate, pokryté ihličím z okolitých stromov s množstvom strmých padáčikov do strán pokrytých koreňmi, čo z videí nebolo úplne viditeľné. Traily v Grožnjan sú vraj postavené všetky jedným jediným človekom, a zatiaľ väčšina z nich končí vyššie ako by mohla, takže je tu zámer ich predĺžiť, čo by z tejto lokality spravilo hotový raj na enduro jazdenie. Keďže teraz končia iba cca. v strede kopca, treba sa z nich spustiť alebo mierne došlapať k pick-up pointu, kde čaká shuttle.

Tu som sa na úvod chvíľu obával, že trail bolo relatívne krátky nato, že sa treba ešte presúvať a potom viezť dodávkou asi 15-20 minút. Tento pocit sa však hneď po ďalšom traily Sv. Juraj, úplne rozplynul. Ten má dve časti a je 2x taký dlhý ako Šaltarija a stal sa zároveň aj našim najoblúbenejším trailom. Ide síce o relatívne ľahký trail s modrým vrchom a červeným spodkom, no je naozaj zábavný s množstvom dropov, ktoré sa dajú zrolovať, alebo pre odvážnych sa dajú dropnúť, avšak pozor väčšinou ide o dopad na flat. Ale keď to vydržal aj Danov hardtail, tak na fulle nie je problém. V spodnej časti je aj zopár rock gardenov a celkovo ide o výborný enduro trail. Následne sme prešli na trail Kalčini , ktorý bol veľmi podobný Šaltarija, avšak bol ešte viac zatočený, odklonený a celkovo sa ňom dialo toho ešte o dosť viac s vyhýbaním sa stromom a bol aj o čosi strmší. Ja som si na ňom podobne ako aj Ivan ustlal, keďže je v niektorých miestach fakt jednoduché zatlačiť do bajku v nesprávnom mieste a koleso šmykne jedna báseň.

Z Kalčini, sa môžete pustiť aj ďalšou trasou Srna, ktorá bola celkom zaujímavá a nejako pocitovo by som ju možno označil aj červenou, keďže mi vďaka padáčikom prišla mierne náročnejšia ako zvyšné traily. Srna nižšie prechádza ikonickým tunelom, ktorý je obľúbený z fotografií série SlovEnduro , kde často krát býva počas pretekov problém s brzdením po východe z tunela. Z konca trailu síce musíte celkom zatlačiť do pedálov, no následne sa napojíte na druhú časť Kalčini, čo určite stojí za tento výšľap. Posledný trail čo sme skúsili bol Get, podľa nás asi najnáročnejší trail v oblasti Grožnjan. Na úvod je to trocha kamenisté a následne všetko relatívne dosť zarezané do kopca a človek jazdí neustále v odklonenom teréne. Niekde v strede sme mali aj menšiu nehodu, kde to jeden člen posádky napakoval do kammeného múru po relatívne strmej pasáži, ale na štastie do dopadlo v pohode. Ešte je tu jeden trail Petrici, ktorý sme vynechali, keďže je vraj nudný, relatívne plochý a vymletý dažďom, tak sme si radšej ešte zopákli Sv. Juraj a Šaltarijaa keďže nás čakala ešte 6 hodinová cesta domov sme pojazd v Grožnjan ukončili týmito dvoma.


Na záver treba povedať, že každé z týchto stredísk bolo úplne jedinečné a zároveň úplne iné od ďalších dvoch, čo celý výlet spravilo ešte zaujímavejším a veľmi rozmanitým čo sa jazdenia týka. Vďaka tomu, že v sme v Kočevje kvôli podmienkam nejazdili ťažšie traily; zvítazil jasne Grožnjan , kde si viem v kľude predstaviť stráviť aj dva dni jazdením, alebo minimálne deň a pol, keďže za deň pomaly človek nestihne dať každý trail dva krát. Zároveň tu aj napriek suchu bol veľmi dobrý grip a keď trocha poprší na jeseň to bude držať ešte lepšie. Rabac je vyslovene výhľadová lokácia, kde traily sú síce fajn, ale ide skôr o kombo výhľadov na more a trailov, ktoré toto stredisko robia zaujímavým. No a na koniec Kočevje vyzerá ako parádne stredisko s obrovským potenciálom, ktoré však ideálne treba navštíviť v lete alebo jeho koncom, keďže podmienky tu teraz na ťažších trailoch úplne jazdeniu nepriali a točiť dva traily aj keď s rôznym koncom nie je úplne záživné, aj keď teda zo skupiny boli všetci spokojní a na prvý deň výborne vyjazdení.

Týmto by som sa chcel poďakovať nášmu guideovi Sebastijanovi a Nikolovi, čo nás dva dni vozili za super zábavu, kopcu informácií o histórií, kultúre a trailoch ako aj za bezpečné sprevádzanie a veľa dobrých tipov na ďalšie jazdenie v okolí. Taktiež obrovský dík všetkým účastníkom, ktorý sa k nám vrátili po minulom výlete a veríme, že si s vami zajazdíme už čoskoro zas.

P.S. Tento výlet plánujeme už čoskoro zopakovať a momentálne dávame dokopy skupinu, takže ak by si mal záujem sa zúčastniť daj nám vedieť a pošleme ti všetko info o nadchádzajúcom turnuse.

close

-10%

z tvojho prvého výletu 🎁

+ Najnovšie výlety, foto reporty a Last Minute ponuky!

Nespamujeme! Prečítaj si našu Ochrana Súkromia pre viac info.

One thought on “Trip Report – Sun, sea and great trails… Kočevje, Rabac & Grožnjan

  1. Pingback: The 12 best riding locations of 2022 for your bucket list - Traildeer

Pridaj komentár

sk_SKSK