V nedeľu sme sa vrátili z nášho druhého výletu na taliansko-slovinské pohraničie v priebehu 3 týždňov. Naše pôvodné plány sa trochu zmenili, keďže naša skupinka bola zložená len z 5 jazdcov. Preto sme sa rozhodli nebrať vlastnú dodávku a príves a namiesto toho sme dohodli shuttling s miestnymi bajkermi.

Ukázalo sa to ako super nápad, aj keď sme museli z nášho itinerára vypustiť traily v Novej Gorici. Nakoniec sme však boli všetci radi, že sme to urobili. Paolo a jeho syn Michelle z Bike Arena Natisone sa o nás dva dni skvele starali. Paolo je prezidentom asociácie, ktoré sa stará o traily v Natisone, takže sme nemohli dostať lepšieho človeka, ktorý by nám ukázal okolie a porozprával nám čo to o regióne. Hoci Bike Arena Natisone existuje už nejakých 11 rokov, stále nie je medzinárodne známe, ale trail builderi spolu s Paolom majú veľké ambície urobiť z nej jedno z najobľúbenejších miest na jazdenie v Taliansku.

Po 2 dňoch strávených tam musíme súhlasiť s tým, že potenciál tu je, aj keď to bude vyžadovať veľa krvi, potu a sĺz, aby sme sa tam dostali. Natisone je ukryté na východe Talianska pri slovinských hraniciach a je to výborné miesto, napr. pre jazdcov zo strednej a východnej Európy s približne 6 hodinami jazdy zo Slovenska alebo 5:30 z Viedne. Nakoľko je to asi 50 minút jazdy autom od mora a po ceste je len rovina je relatívne mierne podnebie ideálne na jazdenie na jeseň či jar. Minulý týždeň sme mali 25 stupňov, takže na október ideálne počasie na jazdenie s podporou shuttle a veľmi málo šlapania. Zima je nepredvídateľná kvôli dažďom, no tá posledná bola na jazdenie perfektná. Ak tu prší, je dobré trailom dať aspoň 2-3 dni na preschnutie, čo je aj tak relatívne rýchle, keďže pôda je tu suchšia a kamenistá, takže nasiakne vodou oveľa rýchlejšie ako napríklad u nás na jeseň.

Deň 1 - Príchod

Dorazili sme vo štvrtok večer po relatívne príjmnej jazde cez Rakúsko. Časť našej posádky prišla na ubytko skôr a pripravila pre nás fantastickú neskorú večeru s prosciuttom a syrom naznačujúcu nadchádzajúci kulinársky na ďalšie dni. Vďaka Ivan! Ako je zvykom, prvá noc je uvítacia, takže sme vypili niekoľko fliaš prosecca a miestneho vínka navyše, ale všetko na šťastie v rámci limitu. Mali sme veľký dom v Clastre celý len pre nás s krásnou terasou a všetkým, čo by ste potrebovali pre pohodlný pobyt na bicykli.

Deň 2 - Matajur

Po menej príjemnom skorom vstávaní sme sa posilnili poriadnymi raňajkami – vajíčka s talianskou Bresaolou (vedeli ste, že originál Brasaola je z koní? my nie...) pred odchodom sme sa checkli na naše bajky, aby sme sa uistili, že všetko je pripravené. Paolo nás vyzdvihol krátko po deviatej a zamierili sme rovno hore na Riffugio Pelizzo pod Matajur vo výške 1340 m nm. Výhľady sú už odtiaľto krásne, ale je to len ochutnávka toho, čo človek zažije na vrchole. Ešte pred odchodom sme si na Pelizze dali rýchlu kávu (anekdota - inflácia prišla už aj do Talianska a ceny za kávu už stúpli aj tu o 0,20 EUR, takže už žiadna káva 1 EUR) a dozvedeli sme sa niečo viac o pretekoch Matadown od Paola a potom sme vyrazili dotlačiť bajky o 300 metrov na vrchol Matajur.

Aj keď to nie je práve prechádzka parčíkom, vďaka krásnym výhľadom tlačenie bicyklov do strmého stúpania až tak nebolí. Navrchu nás uchvátil jeden z najkrajších výhľadov, aké som za celý život videl. Pokochali sme sa Julskými Alpámi, povedali si niečo o histórií tohto miesta a ponáchadzali niektoré z najznámejších vrcholov na horizonte. Zo slávneho Triglavu je viditeľná len malá snehová čiapka, no zistili sme, že vrchol Krn sa veľmi podobá na náš Kriváň vo Vysokých Tatrách.

Ako vždy pred jazdou sme si dali krátky bezpečnostný check, priblížili skupine, čo nás na traily čaka, načo si dať pozor atď. a boli sme pripravení vyraziť. Toto stúpanie spolu s majestátnym výhľadom na slovinské a talianske Alpy z Matajur robí celý zážitok skutočne epickým aj odhliadnuc od epickej jazdy dolu. Určtie odporúčame každému, aby si to vytlačil až hore a pokochal sa výhľadmi. Najvychytanejším trailom v celom okolí je trasa 749 (bývalý Matadown trail, za ktorým sa tiež skrýva vtipný príbeh okolo copyrightu...) z hory Matajur vo výške 1641 m nm s takmer 12 kilometrami a približne 1400 výškovými metrami z kopca. Je to zdieľaný turistický chodník, po ktorom chodia najmä cyklisti, podobne ako väčšina trailov v Taliansku je aj tento povolený pre bajkerov, len treba byť k turistom ohľaduplný. Trail má len pár úsekov, kde treba mierne pošlapať do kopca, no ak sa vám podarí preradiť včas, nie je problém zvládnuť tieto krátke stúpania. Preteky Matadown, podľa ktorého bol trail pôvodne pomenovaný sa konajú každý rok a fungujú rovnako ako notoricky známy MegaAvalanche. Všetci jazdci štartujú naraz zhora a víťaz môže byť len jeden.

Trail 749 (ako je po novom známy a budú tak pomenované aj preteky) ponúka všetko, čo môže enduro/trailový fanúšik chcieť. Začína sa krátkym, no veľmi skalnatým úsekom, ktorý je bez zahriatia celkom oriešok, no pri dobrej kontrole bŕzd sa dá ľahko zdolať. Potom náročnosť ešte veľmi neklesne, pretože je tu niekoľko úzkych skalnatých switchbackov. Pred vstupom do lesa tvorí trail väčšinou úzky singláč na otvorenej strmej lúke s viacerými stopami, z ktorých niektoré sú riadne vymyté dažďom a môžu nepekne prekvapiť, ak si vyberiete tú nesprávnu. Tu je to veľmi podobné jazdeniu na Martinských Holiach na Slovensku a treba si dávať pozor, aby vám koleso nespadlo do hlbokého výmolu. Cestou dole idete popri niekoľkých hospodárskych domčekoch a malej vodnej nádrži, ktorá je krásne zarastená. Výhľady tu už nie sú také veľkolepé, no jazda je každým metrom zaujímavejšia. Skutočná zábava však začína na hranici cca. 9 km, keď vstúpujete do lesa. Tu je to pravé Root Rock Reggae – korene, skalky, strmé rýchle úseky a zákruty a niekoľko veľkých koreňových spletí – prírodné jazdenie v celej svojej kráse. Skvelé je, že každá časť je pri zostupe smerom na Sorzento trochu iná.

Ak si naozaj rýchly a zvyknutý na veľmi dlhé jazdenie, pri prvom zjazde to zvládneš pod hodinu. Rekord je tu však neuveriteľných 23 minút, čo si po dvoch jazdách stále neviem predstaviť. Už to dať pod 40 minút by bolo pravdepodobne aspoň pre mňa na hrane. Pre našu skupinu to aj s bezpečnostnými prestávkami, fotením a brífingom o tom, čo nás čaká, trvalo asi 1:05.

Čo sa týka náročnosti, trail je momentálne označený celý ako červený, aj keď sme sa aj s Paolom zhodli, že niektoré pasáže by sme pravdepodobne skôr dali ako čierny diamant – horný rock garden, niektoré switche či dlhý skalnatý žlab v dolnej časti. Ale nie je to nič hrozné, všetko je prehľadné a dá sa preniesť, ak sa nato necítite. V spodnej časti je niekoľko technických častí dohora, ktoré sú ideálne pre ebikerov, ale väčšinu z nich je možné zvládnuť aj na normálnom bajku, aj keď si to môže vyžadovať trochu trialovej techniky. Absolútny koniec 749 je vybudovaný trail s niekoľkými skokmi, vlnkami a klopenkami, takže po relatívne náročnom rock gardene je to veľmi vítaná zmena. Pred koncom sú 3-4 ďalšie alternatívy trasy, z ktorých si môžete vybrať, aj keď sa musíte uistiť, že chytíte správnu odbočku. Na konci sa vynoríte pri veľmi peknom kostole s červeným dreveným dropom/skokom vedľa neho. Odtiaľ je to už len krátka cesta dolu jedinou cestou do Sorzenta.

Priamo pred vami uvidíte reštauráciu Cascina s úžasnými ľuďmi a ešte úžasnejším jedlom. Môžete staviť na lokálne vypestované potraviny a jedlá tradičné pre tento región, ako aj chutné pivo či víno priamo z oblasti Friuli. Dostali sme úžasný obed, skvelé zákusky panna cottu a gnocchi s plnkou z koláča Gubana ako aj výbornú kávičku, ktorá zavŕšila túto úžasnú prvú jazdu.

PRO-TIP: namiesto toho, aby ste šli priamo na vrchol, miestni najprv zvyčajne jazdia po trailoch nižšie ako Ropa, Cava, aby sa pred výstupom na Matajur trochu zahriali a rozjazdila. Aj sem sa v pohode dostane dodávka, takže sa netreba báť šlapania.

Torreano/San Pietro Trails

Po obede sme naskočili do dodávky a Paolo nás zobral na traily nad dedinkami Torreano a Vernasso. Tu máte 4-5 skvelých trás s veľmi podobným charakterom ako Matajur, ale dlhých len asi 2-3 km, čo je tak akurát, aby si ich človek naozaj užil a následne si oddýchol cestou hore. Hore na Pulleri si musíte pošlapať do pedálov asi 10 minút, čo nie je veľký problém, pretože cesta nie je strmá, no po 4-5 jazdách už aj tento výšlap začnete cítiť. Na strane Vernasso sú traily Machette 3.0 a Easy Dh, oba fantastické traily. Aj keď sú si podobné, hlavne kameňmi, rôznymi točkami, kde musíte byť vždy v strehu, pretože nikdy neviete, či za ďalším stromom nebude ostrá zákruta (čo zvyčajne je). Vďaka tomu sú trate veľmi zábavné a zároveň sú výzvou pre váš skil. Cobra je pekná rýchla trasa s niekoľkými širšími strmými odklopenými zákrutami, ktoré vás privedú na zvážnicu, ktorou sa krátko presuniete buď na Vernasso Easy DH alebo potom prejdete na traily smerom na Torreano, ktoré končia na druhej strane hory. Easy DH je veľmi zábavné, takže sme si ho dali hneď dvakrát. Pousmiali sme sa keď nám Paolo povedal, že tam trénujú svoj juniorský tím, keďže naozaj nejde o ľahký trail. Nie je síce príliš ťažký, ale vždy nás prekvapí, čo deti dokážu. Okrem krásneho rock gardenu s veľkými skalami je tu veľa strmých úsekov pretínajúcich zvážnicu a trail končí úplne dole tesne nad dedinou.

Aby sme piatoček zakončili ešte niečím novým, sme sa rozhodli dať si aspoň jeden trail smerom na Torreano a presunuli sa Cobru na Falco. Opäť veľmi rýchly trail, síce označený modrou farbou ako relatívne ľahký, no aj tento poskytuje slušnú nádielku kameňov a niekoľko strmších úsekov, ako je v tejto oblasti štandardom. Na konci je malý skill park v lese s dropmi a pár klopkami na vyhranie sa. Všetky tieto traily sa dajú ľahko shuttleovať, aj keď je to na vrch rýchlejšie z trailov smerom na Vernasso, čo je autom asi 10 minútami hore a skoro dvakrát toľko z Torreana, takže pri plánovaní s tým treba počítať. Tu sme ukončili jazdu a zamierili sme do parádnej zmrzlinárne v San Pietro, kde sme celom dni vychutnáli sladkú chuť Talianska. Na večeru sme šli do reštauráci Most, naozaj pekného rodinného podniku, ktoré poskytuje aj čo to pre kemperov (parkovanie cez noc pre 4-6 dodávok, sprchy, elektriniu, vypúšťanie a dopĺňanie vody atď.), ako aj vodné aktivity (kajak alebo rafting) resp. e-bicykle na prenájom. Tu sme zakončili deň fantastickým miestnym jedlom a zistil som, že jedno z tradičných jedál je veľmi podobné našim bryndzovým haluškám so slaninou, ktoré som si už dlho nedal, takže sa zdá, že som kvôli nim potreboval ísť až do Talianska.

Keďže sme tento report robili na dva krát, tak druhú časť o trailoch v San Leonarde a Robidišče Trail Centre nájdete tu.