Na úvod letnej sezóny sme sa aj napriek čoraz vyšším teplotám rozhodli ísť pozrieť “mekku” európskeho endura a to do pre mnohých vysnívanej lokality Finale Ligure v Taliansku. Iba týždeň pred naším príchodom sa tu tak ako každý rok konala prestížna súťaž Enduro World Series kde sa tí najlepší jazdci sveta v niekoľkých disciplínach snažia vybojovať prvenstvo. Finale Ligure je právom považované za miesto s jednou z najrozsiahlejších trailových sietí vôbec. Je tvorené z 15 hlavných väčších či menších častí väčšinou pomenovaných podľa blízkych dediniek, alebo vrchov ako napr. Feglino či Issalo a nájdeš tu spolu viac ako 300 trailov. Spolu s krásnymi plážami, prímorskou atmosférou a neoddelitelnou talianskou kuchyňou, ako aj celoročne stabilným počasím kde sa jazdí 365 dní v roku ide o jedno z najvychytenejších miest na bajk vôbec.

Po celkom komplikovanej operácií zápästia bol toto konečne môj prvý naozaj intenzívny bajkový zážitok, na ktorom som mal čiastočne fungovať ako delegát, teda starat sa o našich hostí počas výletu ako aj na trati a v druhej časti dokonca aj ako sprievodca viesť našu skupinu. Veľmi som sa na jazdu s chalanmi tešil, no zároveň som mal veľký rešpekt pred sprevádzaním po viac ako pol roku dolu zo sprevádzacieho sedla.

Našu jazdeckú “crew” tvoril tento krát zmiešaný team jazdcov tvorený našim slovenským delegátstkym teamom - mnou a Maťom Klučkom, a piatimi uletenými chorvátmi Viktorom, Andrejom, dvom Markom a Damirom a Mahirom ustreleným bosniakom čo to celé vymyslel, čo bol náš prvý výlet so zahraničnými hosťami, to celé slubovalo parádny zážitok.

Hneď na úvod celého zážitku nám trocha zo zážitku ubral dopravný incident. Asi 10 minút po odchode smerom do Finále, do mňa narazilo hasičské auto a ďalších 6 hodín som sa motal s políciou a mechanikom, aby sme auto opäť dostali na cestu… Ak máš na výber, drž sa ďalej od hasičských áut, sú príliš veľké a ťažké aj na 3.5t dodávku.. Našťastie náš automechanik Filip, ktorý je tiež veľmi schopným bajkerom, dal auto dokopy, akoby k havárke ani nedošlo. O pol dňa sme boli opäť na ceste, akoby sa nič nestalo. 

Tento rok sa hlavná časť súťaže EWS nekonala v samotnom Finale ako to býva zvyčajne, ale na opačnej strane kopca v Pietra Ligure, konkrétne na kopcoch Monte Grosso a pod horou Monte Carmo. To pre nás bola super správa pretože pre nášho hostiteľa a hlavného sprievodcu Martina Accame z FlowSchool.it a jeho teamom sprievodcov a vodičov (pozdravujeme Dominiku, Ivana a Tama :) je to domáca pôda a ich playground kde vyrastali. FlowSchool.it and his team of guides and drivers Pietra is their home ground and their playground where they grew up. Hello and thanks to Dominika, Ivano and Tam!

A keďže chalani tu boli prvý krát a vyžiadali si drsnejší, výnimočnejší zážitok z Finale ako základ čo dostane bežný smrtelník, sme spolu s Martinom zostavili ambiciózny itinerár s dvoma dňami na strane Pietri a jeden a pol dňom na tzv. “klasikách”, ktoré by si mal vyskúšať každý kto sem príde.

Pietra je na rozdiel od Finale špecifická tým, že traily sú hlboko v lese v tzv. “backcountry” a vo väčšine prípadov k nim nevedú žiadne asfaltky a s bežnou dodávkou, ktorých tu jazdí už viac ako 40 sa sem nedostanete. Vyžaduje si to poriadne 4X4 ako v našom prípade nádherný čierny Defender so zosilneným trailerom na bajky. Napriek parádnemu autu tu však komfort nečakajte, kedže zvážnice sú často v podobnom stave ako u nás po ťažbe a teda cesta na začiatok trailu býva často krát vytrasenejšia ako v plnej rýchlosti dolu trailom. Okrem toho napr. pri tratiach ako Issalo Extasy potrebujete na vstup autom do lesa ešte povolenie, ktoré majú iba dve spoločnosti v oblasti a jednou z nich je práve Flow, takže sme sa potešili, že nebudeme musieť toľko šlapať. 

Napriek tomu, že ak otvoríte Trailforks či mapu trailov vo Finale Ligure je väčšina trailoch značených modrých, treba si uvedomiť, že obtiažnosť tu diktuje priemer v danej oblasti. Z toho dôvodu je možné, že sa vám môže často krát právom zdať, že modrý trail by ste skôr označili za červený či dokonca čierny. Taktiež tu netreba čakať flow traily v zmysle ako ho poznáme u nás či napríklad v Rakúsku. Vo Finale síce nájdete flow časti, ale často krát, alebo skôr vždy sú popretkávané kamennými pasážami a suchý povrch, piesok, či hlina, alebo voľné kamene podstatne zvyšujú obtiažnosť trailov.

Keďže toto už bol náš tretí spoločný výlet do Ligurie chceli sme na úvod začať s niečím novým. Preto sme prvý deň išli pozrieť staro-novú oblasť menom Osiglia. Ide o časť, v ktorej sa traily jazdili už pred 15 rokmi, no zapadla popri tých ostatných populárnejších do zabudnutia, keďže je trocha viac od ruky. Domáci ju však oživili a výsledok naozaj stojí zato.

Ako som spomínal vyššie vo Finale sa ťažko hľadajú ľahšie traily na rozjazdenie, keďže aj klasiky ako Roller Coaster či Ingenere majú niekoľko ťažkých pasáží a preto býval v minulosti s novou skupinou trocha problém kde začať. Toto však celé zmenila Osiglia, ktorá nás očarila svojími flow tralami s mäkučkou hrabankou a traťami skoro bez kameňov. Traily nie sú vôbec náročné, a teda sú vhodné aj pre začiatočníkov a úroveň zábavy záleží už len na tom ako veľmi si to chcete pustiť, resp. Ako veľmi vám odvaha dovolí pustiť brzdy. V tejto oblasti sme skúsili tri traily Baltera DH a Osigilia DH aj s alternatívnym záverom Simona. Na záver sme tu skúsili ešte River trail, ktorý vedie ponad rieku, podľa ktorej dostal svoj názov. Vďaka svojej rýchlosti a členitosti terénu sa stal mojím najobľúbenejším z oblasti.

Keďže požiadavka chalanov bola jazdiť čo najviac a vyskúšať čo najväčší počet trailov bez ich opakovania, ani sme sa nenazdali a už sme sa v Defenderi rútili smerom na môj najobľúbenejší trail z minulého výletu a to Issalo Extasy. Väčšina shuttle spoločností vás vyhodí pri pevnosti ešte z čias Napoleóna, ktorá bola využívaná aj počas prvej a druhej svetovej vojny a vedú z nej pod zemou desiatky kilometrov tunelov krížom krážom cez kopce. Odtiaľ to zvyčajne máte ešte 30-40 minút podľa kondičky až na vrchol samotného Issala, čo je v celom Finale najvyšší bod odkial vôbec začínajú traily s 1275m nad morom. Vďaka Martinovi sme sa však na vrchol dostali relatívne rýchlo autom po zvážnici.

Nato aby si človek však užil výhľad zo strechy bývalého vojenského bunkra na Issale potrebuje mať poriadny kus šťastia, keďže podobne ako v prípade Base Nato, asi najpopulárnejšou oblasťou vo Finale, je aj na Issale veľmi časťo zamračené a väčšinou aj hustá hmla, presne tak ako aj tento krát. Okrem toho tu práve vďaka vysokej oblačnosti oveľa častejšie prší aj vtedy, a to aj keď je dole na pláži krásne slnečno. Tento krát sme Issalo Extasy postretli vo veľmi mokrom stave a po asi prvej minúte sme ľutovali, že nemáme nepremokavé oblečenie. Jedná sa o jeden z vôbec najdlhších trailov s najvyšším prevýšením, čo po dlhej jazde shuttlom poriadne oceníš. Na vrchu ťa čakajú najprv strmé padáčiky, klopky a prírodné schody. Kúsok ďalej sa trail vynie po boku hory, kde sa však pri vyššej vlhkosti tvorí prameň tečúci priamo po traily, takže na tebe nezostane zaručene ani nitka suchá. Neskôr sa Issalo vynie chvíľu po kamennej čistinke, potom cez pekný lesík s výhľadom na pasúce sa kravy, ktorých zvony hrajú do ďaleka. Následne sa dostávame na Revenant trail, ktorý veľmi charakterov pripomína naše hrabankové traily. Ide o rýchly, príjemný trail s mnohými prírodnými vlnami, niekoľkými zavretými zákrutami, a hlbokými padáčikmi kde na dne zažiješ poriadnu kompresiu. Taktiež je tu kopec schodov a menších dropov, na ktorých sa dá výborne zabaviť. Revenant aj napriek vlhkému Issalu nesklamal a určite odporúčame toto kombo pri ďalšej návšteve zaradiť do itineráru.

Pre mňa však asi najväčším prekvapením dňa bol trail Toboga Di Canova, ktorý po novom začína blízko známeho Roller Coaster trailu, no pokračuje práve smerom na koniec Revenant trailu a končí pri studničke kde zvyčajne čaká shuttle. Toboga je super pekný trail plný schodov a dropov, častokrát v relatívne uzavretých zákrutách a odklonenom teréne, takže rozhodne niečo pre technicky zdatnejších jazdcov. Toboga bol za mňa ako aj chorvátsku posádku na prvý deň rozhodne najoblúbenejší trail.

Na záver sme sa ešte vybrali na kopec Monte Grosso, ktorý sa týči rovno nad Pietrou Ligure. Tento kopec bol týždeň vzad dejiskom hneď niekoľkých EWS úsekov a vďaka dažďu boli žial všetky až na Route Di Pietra v takmer nezjazdnom stave. Tieto traily staval Martino s jeho otcom, keďže končí kúsok od ubytovania Rose di Pietra, kde vás radi ubytujú a okrem fér ceny si tu môžete užiť nádherný výhľad na Pietru a pobrežie. Monte Grosso ponúka krásne výhľady na more, čo je vo Finale až na pár výnimiek, veľmi ojedinelé. Aj keď ide o relatívne nízky kopec, traily sú tu strmé a vďaka voľnému povrchu s kameňmi aj dosť náročné. Ostré skalky vykukujú na každom kroku z trate a pripomínajú chorvátsky Rabac na Istrii kam sa konala naša predošlá výprava. Deň sme ako sa s chorvátskym teamom patrí zakončili grillovačkou s “masem na žaru”, k tomu zopár fliaš dobrého talianskeho pivka a na dotvorenie dokonalej bajkovačky nádherný výhľad na večernú Pietru.

Na druhý deň nás čakal ozajstný backcountry zážitok v divočine, keďže nás znova čakala Pietra Ligure a na záver dokonca aj jeden z najlepších stage-ov z EWS. Na úvod sme si dali riadne zabrať na jednom z najlepších trailov v oblasti, konkrétne Oltre Finale, ktorý začína na vrchole s relatívne technickým úvodom. K nášmu sedem člennému teamu sa pridala aj štvorica rakušanov, no vďaka vlhkosti a klzkému povrchu, ako aj nevhodnosti bajkov na tento terén si to po prvej časti trailu polovica z nich radšej rozmyslela a odišli sa voziť po zvážniciach.

V prípade Oltre Finale Ide o štvorkilometrový trail, ktorý sa vinie pekne lesom a človek si ho aj na oči vie užiť, keďže na ňom nečakajú žiadne zákernosti. Následne sa napája na Rock ‘n Rollu, ktorú som tento krát namiesto Martina guide-il ja, keďže on musel odprevadiť rakušanov, aby sa nestratili. Musím povedať, že meno je pre tento trail veľmi príznačné. Veľmi veľa kameňov, schodov, dropov to všetko v ostrom odklonenom teréne fakt preberie z letargie akéhokoľvek jazdca. No to najlepšie je ako sa hovorí vždy nakoniec a v tomto prípade to bol trail Dog Eat Dog, ktorý aj napriek podobnému terénu má ešte o úroveň či dve vyšší level zábavy. Chalani boli na jeho konci úplne vo vytržení, takže ho určite odporúčame pri najbližšej návšteve nevynechať.

Na našom bajkovom tanieri sme mali ďalej pripravenú zase relatívne novú a aj mne neznámu oblasť Bardineto a Castelvecchio, kde nedávno vznikla celkom veľká spleť trailov. My sme skúsili Pian Fien, Ca Du Campo, ci Supercanaleta. Šlo skôr o rýchlejšie menej technické traily, ktoré však neboli o nič menej zábavné a boli vítanou zmenou po rannom rozjazde v Pietre.

Za mňa by to chcelo si to tu pojazdiť trocha dlhšie a pospoznávať túto oblasť, aby človek naozaj mohol vyhodnotiť a poriadne vedieť porovnať kvalitu jazdenia s tými známejšími v oblasti. Po “krátkom” obede, ktorý sa v Taliansku nech sa snažíte akokoľvek vždy natiahne na hodinku a pol až dve vďaka ich primi, secondi a dolce a to aj bez druhého chodu a kávičky, sme dokončili našu návštevu a už sa s veľkým očakávaním tešili na záverečnú jazdu v Pietre, kde nás tento krát čakala Hiroshima Mon Amour a Hellboy 1 a 2.

Hiroshima je rýchla, strmá, relatívne priama trať, ktorá krásne využíva vlnitý terén tejto oblasti. Naopak Hellboy, ktorý bol súčasťou EWS prechádza cez krásnu otvorenú krajinu, vynie sa ďalej úžším kamenným žľabom a celkovo poháňa človeka vpred svojím charakterom. Zo všetkých doterajších trailov sa Hellboy našej bande páčil najviac a to možno aj vďaka tomu, že bol v top stave po EWS.

P.S. Jednou z veľkých predností Pietry, ktorá celkom vyvažuje nedostupnosť trailov bežnými dodávkami a trmácanie sa v štvorkolke je, že sú traily väčšinu času z roka vo veľmi dobrom stave a nestretnete tu ani zďaleka toľko jazdcov ako napríklad na strane Finale Ligure. Nehovoriach o tom, že tu nenarazíte na rolety, ktoré sú na populárnejších trailoch tak bežné. 

Tento krát sme si to s polkou posádky po jazdení zamierili rovno na pláž osviežiť sa v mori, čo mi prvé dva dni tu veľmi chýbalo. More malo ideálnu teplotu a podľa chalanov z Chorvátska bolo ešte o čosi teplejšie ako na Istrii. Po celodennom drtení trailov a drncaní sa džípom po cestách necestách si neviem lepší záver ani predstaviť. Na večer som chalanov vytiahol do lokálnej krčmi Iguana, kde robia prvotriednu pizzu s lokálnym pivkom a väčšinou tam človek nestretne turistu, čo je väčšinou znamenie naozaj dobrej kuchyne a často aj priaznivejších cien.

Náš posledný celý deň som sa vystriedal s Martinom a prevzal sprievodcovské žezlo a tento krát chalanom poukazoval ligúrske “klasiky”. Po dvoch výdatných dňoch na trailoch môžem povedať, že aj relatívne jednoduchšie traily vo Finale oproti tým v Pietre boli pekný zaberák. Začali sme zľahka asi na najznámejšej a pomerovo najlahšej trati Roller Coaster, ktorá však po poslednej prestavbe trocha stratila svoje čaro. Keďže ide taktiež o jeden z najdostupnejších trailov tu nájdeš aj nekonečné množstvo roliet z prílišného brzdenia, ktoré dali rukám aj bajkom zabrať oveľa viac ako technickejšie traily počas dní predtým. Roller Coaster má svoje meno kvôli mnohým padákom a následným stupákom do protikopca, ktorým pripomína húsenkovú dráhu. Skalnatý záver bol vďaka dažďom veľmi veľmi klzký a neraz sme si tu každý zakolobežkovali. Z minulej návštevy som mal z trailu výborný pocit a bavil sa na ňom, no tento krát sa veľmi nepáčil ani našej skupine ani mne.

Následne sme sa presunuli na asi najznámejšie miesto v celom Finale a to Nato Base, bývalú vojenskú základňu, ktorá už je cez 30 rokov mimo prevádzky a zostali tu po nej len holé budovy. Zároveň je asi najobľúbenejším štartovacím bodom hneď niekoľkých trailov. Čo viac vďaka mnohým grafity umelcom je to miesto kam si mnohí bajkeri chodia spraviť naozaj pekné fotky, čo nemohlo chýbať ani v našej skupine. Po asi pol hodine fotenia sa s kocúrom Garfieldom, Pepkom námorníkom či Megatronom z Transformers sme sa konečne vydali na traily.

Keďže bolo dosť zamračené a vyzeralo to každú chvíľu na dážď sme sa hneď na úvod pustili tým najzábavnejším zo štvorice Nato Base trailov a to ako inak trailom Base Nato. Tu chalanom docela uletel dekel a aj keď už od polky začalo liať ako z krhle nikomu to ani v najmenšom nevadilo a všetci mali na tvári nalepený pravý americký úsmev. Po pravde počasie to celé spravilo ešte o čosi zábavnejším. Na okraj tu treba spomenúť, že ak sem budete nabudúce plánovať výlet na počasie ani nepozerajte. Množstvom trailov a ich rozmanitosťou si tu do sýtosti zajazdíte za akéhokoľvek počasia a až na najdivokejšie búrky vás z Finale Outdoor Base vždy nejaký ten shuttle na traily zoberie.

Vzhľadom nato, že predpoveď nám ukazovala dážď ešte ďaľších pár hodín povedali sme si, že sa jazdí ďalej. Keďže bolo naozaj veľmi mokro a stále pridávalo rozhodol som sa zaradiť ako ďalšiu trať Madre Natura, ktorá je z Nato Base trailov asi najlahšia a preto v tomto počasí ideálna. Na úvod pekný flow s na novo vyshapeovanými klopkami, ktoré pekne podržali a pokračovalo to do lokálnej klasiky kamene, korene a jeden padáčik-drop, ktorý som skoro prepálil predtým kolesom, keďže som to ani nedropol ani nestlačil a nejako to len tak tak uhral. Povrch bol síce super, no po dokončení trailu sme už boli naozaj morkí durch a blato pokrývalo naše oblečenie nielen zvonku, ale aj zvnútra. Tento rok sa nejakí podnikavci rozhodli zriadiť aj Coffee Trailer rovno pod Nato Base, tak sme si na zohriatie dali dobrú kávu a niečo malé pod zub kúsok od helipadu na základni.

Keďže nám už však začalo škvrkať v bruchu a v aute sme mali sendviče, čo sme si ráno pripravili na maximalizáciu jazdenia a vyhnutiu sa povestnému siahodlhému obedu, rozhodli sme sa si dať ešte jeden dlhší trail a poriadne sa najesť. Ingenere je podobne ako už spomínané Oltre Finale, Roller Coaster či Issalo Extasy jedným z najdlhších trailov s viac ako 5 kilometrami a 650 výškovými, čo do prevýšenia. Zo základne Nato sa tam dostanete krátkym traverzom po trailoch Cravarezza a začiatkom trailu Crestino, kde sa oddeľuje samotný Inžinier. Ide o nádherný rýchly trail, ktorý ideálne kombinuje flow a občasné technické prekážky. Vďaka svojej úctyhodnej dĺžke sa na ňom do sýtosti výbláznite. Na záver sa spája s trailom Crestino kde je niekoľko možností ako ho dokončiť a jednou z najlepších je krásny asi 10-15 metrový rock garden, ktorý síce pôsobí náročne, no v skutočnosti kameň krásne drží aj za dažďa a je pôžitok ním zakončiť jazdu.

Pod mostom vo Feglino sme celí premočení, no o to štastnejší natlačili naše sendviče a skryli sa do krčmi na jedno točené, rádlera a kávičku. V pláne sme ešte mali trail Pino Morto, no vďaka výdatnému dažďu nás to na tento trail veľmi neťahalo.

Poradili sme sa s Ivanom, našim vodičom, ktorý obyčajne funguje aj ako sprievodca, že pôjdeme skúsiť pozrieť čerešničku na tejto bajkovej torte a to ikonické traily DH Men a DH Women. Jedná sa o trate s asi najkrajším výhľadom na more a neďalekú pevnosť nad pobrežím aký vo Finale a Pietre len tak ľahko nájdete.

Najprv nás potešilo, že traily boli zrovna na okraji oblačnosti a namiesto Mordoru tu svietilo slnko, a následne k našej radosti prispel aj fakt, že veľmi piesočný a voľný povrch drží po ďaždi ešte oveľa lepšie, ako keď je sucho. Chceli sme síce začať DH Donne, teda ženským DH trailom, no na križovatke sme zo 4 rôznych možností vybrali naopak tu najzložitejšiu DH Men. Tento trail je podobne ako ženská verzia veľmi krátky a veľmi strmí. Vrch záčína flowom s niekoľkými umelými skokmi a následne prechádza do skalnatej hlavnej časti, ktorá má v žľaboch často kopec voľného piesku, menších či väčších kameňov a spolu veľmi ostrým sklonom naozaj definuje obtiažnosť Black Diamond. Počas EWS to borci chodia ešte podstatne vyššou rýchlosťou, čo je na takto ťažkom traily pomaly nepredstaviteľné. Samo o sebe hovorí fakt, že tento trail patrí k jednému z mála čiernych trailov vo Finale Ligure. Chalanom sa síce páčil, ale čakali, že bude ťažší a zábavnejší, takže sme namiesto jeho zopakovania radšej prešli na DH Donne. Ide o podobný trail, ale menej strmý a podľa chalanov bolo viac možností výberu stopy, takže sa im dokonca páčil viac ako mužská verzia. Na konci sa však oba spájajú a spoločne vchádzajú v krátkom city downhille formáte dolu do mestečka Varigotti.

Na večer sme skočili do asi najoblúbenejšej reštiky v oblasti, konkrétne do Spaghetteria Del Vicolo na výborné Gnocchi Neri con Gamberi, jedlo ktoré si tu dávam počas každej návštevy. Neviem či to bolo tým, že gnocchi vymenili za špagety, alebo tým, že tam bolo oveľa špargle, a možno aj tým, že sa začala turistická sezóna a všetko o tretinu zdraželo, jedlo nebolo ani zďaleka tak dobré, ako som si ho pamätal. Nabudúce to skúsime už asi inde. Na záver sme si dali prechádzku po úzkych uličkách Finale a pobrali sa k nám na terasu a pivko.

Posledný deň celej výpravy sme sa zase pod mojou taktovkou vydali ešte raz na Nato Base, keďže nám chýbali ešte H trail a 115tka. Po prvej jazde na 115, ktorý bol mimochodom pomenovaný po bývalej tiesňovej linke v Taliansku, mi žial moje operované zápästie po týchto intenzívnych troch dňoch jazdenia dalo okamžitú výpoved a musel som jazdenie predčasne ukončiť. Na šťastie sa o chalanov počas doobedia postaral moj kolega Maťo, ktorý oblasť pozná tiež veľmi dobre.

No a keďže sme všetci mali poobede odjazd domov, pre Chorvátov len 8 hodín, pre nás 12,5 a pre Mahira z Bosny dokonca 16h, sme to o jednej šťastne zabalili, rozlúčili sa s Martinom a vydali sa s kopou pozitívnych spomienok na traily domov.

Na záver by som chcel veľmi pekne poďakovať Martinovi a jeho celému teamu, ako aj účastníkom a Maťovi za výborný zážitok. Inak možno ešte k úrazom - až na pár pádov, ktoré síce vyzerali strašidelne, no na šťastie nemali žiadne vážne následky a všetci to ustáli bravúrne a treba aj povedať, že v Chorvátsku chalani vedia jazdiť poriadne bomby, čo je vždy pre sprievodcov potešujúce.

Teším sa na ďalší výlet, aj keď vzhľadom na skoro nekonečnú cestu to bude najskôr až na jeseň. Finale má aj tak plus mínus do septembra pauzu kvôli veľmi vysokým teplotám, počas ktorých je lepšie byť namočený v mori, ako sa voziť so zapotenou posádkou v dodávke. Vidíme sa na trailoch.